Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 20. decembra 2023 vo veci vyslovenia nesúladu: 1. Článok XIV zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 38 týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) v časti slov „plnoletého diet’at’a, ako aj“; 2. Článok VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3; 3. Článok XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakatel’och prokuratúry v znení neskorších predpisov v časti bodu 8, ktorým bol § 131 tohto zákona doplnený o nový odsek 4 2024

Na základe čl. XIV bodu 2 zákona o reforme súdnictva bolo novelizované ustanovenie druhej vety § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade, ktoré pred touto novelizáciou znelo takto: „Národná rada, prezident a vláda ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom.“ Prostredníctvom tejto novelizácie sa z citovaného textu vypustilo slovo „spravidla“. Podľa navrhovateľov je táto zmena v nesúlade s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy.

Skupina poslancov odôvodňuje túto časť svojho návrhu tak, že v plnom rozsahu odkazuje na svoju argumentáciu k namietanému čl. 1 bodu 21 justičnej novely ústavy, na základe ktorého sa novelizoval text čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy. Z označených ustanovení justičnej novely ústavy okrem iného vyplynulo pravidlo, podľa ktorého môžu národná rada, prezident a vláda ustanoviť za členov súdnej rady len osoby, ktoré nie sú sudcami.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 odmietol časť návrhu skupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad nového znenia čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy primárne z dôvodu nedostatku právomoci posudzovať súlad ústavných zákonov, avšak so záverom, podľa ktorého „žiadne ustanovenie ústavy týkajúce sa kreovania súdnej rady netvorí súčasť materiálneho jadra ústavy“ (bod 23 citovaného uznesenia). Navyše, ústavný súd zdôraznil, že účelom nového spôsobu kreovania súdnej rady „... bolo zabrániť justičnému korporativizmu a izolácii sudcovskej moci“, a v nadnárodnom kontexte poukázal aj na postoj Benátskej komisie k zloženiu súdnej rady, podľa ktorého „by súdna rada mala mať pluralitné zloženie s tým, že jej podstatnú časť, ak nie väčšinu, by tvorili sudcovia. S výnimkou pre ex offo členov by boli títo sudcovia volení alebo vymenovaní ostatnými sudcami.“ [bod 32 Správy o nezávislosti súdneho systému. Nezávislosť sudcov, prijatej na 82. plenárnom zasadnutí (Benátky 12. – 13. marca 2010)].

Účelom vypustenia slova „spravidla“ z § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade, ku ktorému došlo prostredníctvom zákona o reforme súdnictva, bolo jeho zosúladenie s novým znením čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy. Za okolností, keď ústavný súd v uznesení sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 12. októbra 2022 rozhodol o ústavnej akceptovateľnosti zmien v kreovaní súdnej rady obsiahnutých v novom znení čl. 141a ods. 2 a 3 ústavy, možno považovať námietku skupiny poslancov týkajúcu sa zmeny v dikcii § 3 ods. 2 zákona o súdnej rade za bezpredmetnú a zároveň za zjavne neopodstatnenú. Z uvedeného dôvodu tejto časti návrhu skupiny poslancov ústavný súd nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade „Komisia súdnej rady je oprávnená na účely podľa odseku 2 vyzvať sudcu, aby... d) objasnil majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o správe spoločného majetku, alebo ak bolo ich bezpodielové spoluvlastníctvo zrušené súdom za trvania manželstva.“.

Skupina poslancov v rámci tejto časti svojho návrhu predovšetkým spochybňuje ústavnosť preverovania majetkových pomerov plnoletých detí a v tejto súvislosti argumentuje, že ide o právnu úpravu, ktorá neprípustným spôsobom zasahuje do ústavnej ochrany súkromia, keďže sú v nej prítomné prvky charakteristické pre policajný štát. V súvislosti s ustanovením povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa a manželky navrhovatelia poukazujú ďalej na to, že ide o právnu úpravu, ktorá prenáša na sudcu dôkazné bremeno, aby objasnil, či osoba nadobudla majetok v súlade s právnym predpisom. V dôsledku tejto konštrukcie napadnutá právna úprava obchádza podľa ich názoru ústavnú úpravu obsiahnutú v čl. 20 ods. 5 a je zároveň v rozpore s právnymi názormi vyslovenými ústavným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 29/05 (neústavnosť zákona o preukazovaní pôvodu majetku). Na neústavnosti tejto právnej úpravy nemení nič ani skutočnosť, že ide o osoby v príbuzenskom pomere so sudcom, ktoré s nim žijú v spoločnej domácnosti, pretože má ísť o objasnenie o majetku, ktorý je vo výlučnom vlastníctve týchto plnoletých osôb.

Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov k časti ich návrhu týkajúcej sa preverovania majetkových pomerov rodinných príslušníkov sudcu vyjadrujú vo svojich stanoviskách národná rada aj vláda, pričom svoj postoj odôvodňujú predovšetkým poukazom na existenciu naliehavého verejného záujmu spočívajúceho v potrebe vytvoriť funkčný mechanizmus, prostredníctvom ktorého by súdna rada ako príslušný ústavný orgán bola spôsobilá preveriť pôvod a statočnosť nadobudnutia majetku rodinných príslušníkov sudcu v prípade, ak preukázateľne žijú nad svoje pomery a existuje podozrenie, že ich majetkové prírastky pochádzajú z nepoctivých zdrojov. Národná rada a tiež vláda argumentujú aj skutočnosťou, že povinnosť preukazovať majetkové pomery rodinných príslušníkov sudcu tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky už viac ako 20 rokov a nebola dosiaľ z ústavného hľadiska spochybňovaná.

Naopak, s argumentáciou skupiny poslancov o protiústavnosti napadnutého ustanovenia sa stotožňujú vo svojich stanoviskách predseda najvyššieho správneho súdu a ZSS. Predseda najvyššieho správneho súdu spochybňuje najmä potrebu objasňovať majetkové pomery plnoletých detí sudcu, ktoré s nim nežijú v spoločnej domácnosti, a upozorňuje tiež na potenciálne negatívne dôsledky objasňovania majetkových pomerov manželky a plnoletých detí sudcu zo strany sudcu na vzájomné vzťahy členov rodiny sudcu. Rovnako ZSS vo svojom stanovisku vyjadruje výhrady predovšetkým vo vzťahu k povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa, ako i manželky v prípadoch, ak „... neplatí režim spoluvlastníctva“, a poukazuje na zásadný rozpor napadnutej právnej úpravy založenej na prenose dôkazného bremena na sudcu s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v náleze sp. zn. PL. ÚS 29/05 z 3. septembra 2008. Predseda najvyššieho súdu a generálny prokurátor sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrili.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním ústavnej akceptovateľnosti napadnutého ustanovenia pripomína, že tvorí súčasť § 27ha zákona o súdnej rade označeného nadpisom „Konanie vo veciach majetkových pomerov sudcov“, ktorým bola súdnej rade, aj v nadväznosti na právne názory ústavného súdu vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. januára 2019, zverená právomoc preskúmavať úplnosť majetkových priznaní sudcov a zároveň bol ustanovený mechanizmus tohto preverovania, ktorý patrí do pôsobnosti trojčlenných kontrolných komisií súdnej rady (§ 27ha ods. 1 zákona o súdnej rade).

Z § 27ha ods. 2 zákona o súdnej rade vyplýva, že ak komisia súdnej rady na základe vyhodnotenia majetkového priznania zistí u sudcu majetkový prírastok prevyšujúci jeho príjmy v súčte aspoň o 5 000 eur, alebo nadobudne dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu samotného majetku, vyzve sudcu, aby preukázal ich pôvod. Na tomto základe môže komisia súdnej rady v zmysle napadnutého ustanovenia vyzvať dotknutého sudcu aj na objasnenie majetkových pomerov a pôvod zdrojov majetku jeho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti.

Aj v nadväznosti na argumentáciu národnej rady a vlády ústavný súd konštatuje, že už novelizáciou zákona o sudcoch uskutočnenou zákonom č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 33/2011 Z. z.“), sa s účinnosťou od 1. mája 2011 ustanovila povinnosť sudcu „... deklarovať v majetkovom priznaní aj majetkové pomery svojho neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti, a to aj vtedy, ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo o správe spoločného majetku. Ak manželia uzavreli dohodu o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva alebo o správe spoločného majetku, sudca deklaruje majetkové pomery svojho manžela v majetkovom priznaní oddelene od svojich majetkových pomerov.“. Táto povinnosť je aj v súčasnosti súčasťou zákona o sudcoch (§ 32 ods. 3 tohto zákona).

Z porovnania § 32 ods. 3 zákona o sudcoch s napadnutým § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade (neberúc v tejto súvislosti ohľad na nie bezvýznamný rozdiel medzi slovami „deklarovať“ a objasniť“, pozn.) vyplýva, že oproti predchádzajúcej a naďalej platnej úprave obsiahnutej v zákone o sudcoch boli v zákone o súdnej rade povinnosti sudcu rozšírené o povinnosť objasniť majetkové pomery plnoletého dieťaťa sudcu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žije so sudcom v spoločnej domácnosti, alebo nie. Vo všeobecnej ani v osobitnej časti dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva nie je ustanovenie tejto novej, resp. rozšírenej povinnosti sudcu nijakým spôsobom odôvodnené. Navyše, národná rada ani vláda sa vo svojich stanoviskách k návrhu skupiny poslancov nepokúsili odôvodniť zavedenie povinnosti sudcu objasniť aj majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa.

Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že ide o ustanovenie povinnosti, ktorú sudca objektívne nie je spôsobilý, resp. nemusí byť spôsobilý splniť v prípade, ak mu jeho plnoleté dieťa odmietne poskytnúť informácie o svojich majetkových pomeroch, resp. pôvode zdrojov jeho majetku. Je pritom potrebné brať na zreteľ, že plnoleté dieťa sudcu je osobou vo vzťahu k sudcovi právne nezávislou a samostatnou, pričom táto nezávislosť a samostatnosť sa vzťahuje aj na oblasť nadobúdania a správy vlastného majetku. Informácie o majetkových pomeroch plnoletého dieťaťa sudcu podliehajú ústavnej ochrane práva na súkromie, ktorú v porovnaní s ochranou informácií o majetkových pomeroch a ochranou súkromia iných plnoletých fyzických osôb nemožno ústavne akceptovateľným spôsobom znižovať len s odôvodnením, že ide o plnoleté dieťa sudcu.

Ústavný súd nespochybňuje účel sledovaný § 27ha ods. 3 zákona o súdnej rade vrátane jeho písm. d) napadnutého návrhom skupiny poslancov, ktorý treba vidieť v úsilí zákonodarcu vytvoriť efektívny mechanizmus na kontrolu majetkových pomerov sudcov a hodnoverné preukazovanie zdrojov ich majetku, resp. jeho prírastkov, ktorý by garantoval a navonok preukazoval, že nezávislé súdnictvo vykonávajú len sudcovia spôsobilí objasniť, že svoj majetok nadobudli z poctivých a objektívne preukázateľných zdrojov. Existencia takéhoto mechanizmu je aj v záujme posilňovania nezávislosti súdnictva a zvyšovania jeho dôveryhodnosti v očiach verejnosti. Tento kontrolný mechanizmus by nebol dôveryhodný a efektívny, ak by umožňoval „skryť“ sudcovi časť jeho majetku získaného z nepoctivých, resp. nelegálnych zdrojov jeho prevodom do vlastníctva jeho najbližších príbuzných, a tým jednoducho zabrániť jeho kontrole. Sudca je verejný činiteľ, ktorý je vzhľadom na svoju ústavnú funkciu povinný znášať vyššiu mieru kontroly svojich majetkových pomerov a ďalších vecí tvoriacich jeho súkromie než iné fyzické osoby, ktoré nevykonávajú verejnú funkciu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že sudcovi je zákonom uložená povinnosť deklarovať podľa § 32 ods. 3 zákona o sudcoch a v prípade vzniku dôvodných pochybností podľa napadnutého ustanovenia zákona o súdnej rade aj objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku jeho neplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti, keďže tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo ľudí chránené navyše explicitne aj ústavou (čl. 41 ods. 1 ústavy), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú spoločne ich každodenný život. K tomu významne prispieva skutočnosť, že neplnoleté deti sudcu nie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie ich zákonných zástupcov (pozri k tomu aj § 31 a § 32 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Určité pochybnosti o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery jeho manžela (manželky) by mohli vyvolávať prípady, keď sudca a jeho manžel (manželka) využili inštitút dohody o zúžení alebo rozšírení zákonom určeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, dohodu o vyhradení vzniku BSM ku dňu zániku manželstva, príp. možnosť jeho zrušenia súdom za trvania manželstva. Podľa názoru ústavného súdu je táto povinnosť ústavne akceptovateľná predovšetkým z dôvodu, že sudca a jeho manžel (manželka) naďalej sú v manželskom zväzku a navyše žijú v spoločnej domácnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti bral na zreteľ tiež skutočnosť, že ak by sudca nemal povinnosť objasňovať majetkové pomery manžela v prípade, ak by došlo k zúženiu či zrušeniu ich BSM zákonom ustanovenými právnymi úkonmi, tak by sa týmto spôsobom vytvoril značný priestor na účelové obchádzanie právnej úpravy obsiahnutej v § 27ha zákona o súdnej rade. Aj keď s určitou mierou hyperboly, možno akceptovanie zásahu do súkromia manžela verejne činnej osoby ilustrovať na rozsudku ESĽP vo veci Samoylova proti Rusku (sťažnosť č. 49108/11), v ktorom za situácie, keď bola v televízii zverejnená výška príjmu manželky trestne stíhaného (vtedy už penzionovaného) prokurátora, nebolo vyhovené sťažnosti pre porušenie práva manželky na súkromie.

Ústavný súd však nenachádza relevantné dôvody, ktoré by zakladali dostatok argumentov k záveru o ústavnej akceptovateľnosti povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery svojich plnoletých detí, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto povinnosť môže byť sudcovi uložená komisiou súdnej rady len vtedy, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 27ha ods. 2 zákona súdnej rade.

K záveru o ústavnej neakceptovateľnosti tejto časti napadnutého § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade vedie ústavný súd nielen už uvedený argument o tom, že plnoleté dieťa sudcu je plne samostatnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch podliehajú ochrane na základe jeho ústavou garantovaného práva na súkromie. Z týchto skutočností totiž zároveň vyplýva, že plnoletému dieťaťu sudcu nemožno ústavne konformným spôsobom uložiť, aby poskytol sudcovi, ktorý je jeho rodičom, informácie o vlastných majetkových pomeroch. Ústavný súd, navyše, nenašiel priamu príčinnú súvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu a preukazovaním poctivosti zdrojov majetku sudcu. Uvedené závery zakladajú podľa jeho názoru dostatok dôvodov na to, aby v tejto časti návrhu skupiny poslancov vyhovel.

V kontexte s uvedeným čiastkovým záverom ústavný súd poznamenáva, že si je vedomý toho, že v reálnej praxi sa môžu vyskytnúť prípady, že sudca prevedie časť svojho majetku pochádzajúceho z nelegálnych zdrojov na svoje plnoleté dieťa. K objasňovaniu okolností takéhoto účelového prevodu majetku, ktoré môže vyústiť aj do prípadného trestnoprávneho postihu účastníkov tohto právneho úkonu, však existujú v právnom poriadku Slovenskej republiky iné právne mechanizmy, ktorých uskutočňovanie je zverené primárne orgánom činným v trestnom konaní, a preto nie je primerané spájať ich s právnou úpravou konania o majetkových pomeroch sudcov.

Sumarizujúc dosiaľ vyslovené právne názory a východiská, ústavný súd dospel k záveru, že zakladajú dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutý novelizačný bod zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do zákona o súdnej rade doplnený (okrem iného) § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, nie je v časti týkajúcej sa plnoletého dieťaťa sudcu v súlade s

Naopak, ústavný súd nenašiel dôvody na to, aby vyslovil nesúlad príslušnej časti napadnutého novelizačného bodu s čl. 50 ods. 2 ústavy, keďže toto ustanovenie ústavy garantuje prezumpciu neviny osobám, proti ktorým sa vedie trestné konanie, a netýka sa konania vo veciach majetkových pomerov sudcov. Rovnako nenašiel dôvody na to, aby vyhovel návrhu skupiny poslancov v časti, ktorou sa domáhali vyslovenia nesúladu napadnutého novelizačného bodu s čl. 2 ods. 2 ústavy. Vo vzťahu k tejto časti skupinou poslancov navrhovaného petitu aj s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru (pozri najmä nález sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015, m. m. tiež nález sp. zn. PL. ÚS 99/2011 z 11. decembra 2013, bod 92) konštatuje, že považuje za prekonané judikatúrne prístupy, ktoré uplatňoval predovšetkým v prvých rokoch svojho fungovania, keď samotný záver o nesúlade napadnutého zákona s niektorými ustanoveniami ústavy „mechanicky“ vnímal aj ako jeho nesúlad s čl. 2 ods. 2 ústavy (pozri napr. PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00). Takýto prístup možno označiť za tautologický. Vyslovenie nesúladu napadnutej právnej úpravy s čl. 2 ods. 2 ústavy totiž prichádza do úvahy len v prípade, ak by došlo k extrémnemu vybočeniu z právomoci zákonodarcu, pričom v posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu k extrémnemu vybočeniu z ústavných limitov zákonodarnej právomoci národnej rady nedošlo.

Ústavný súd teda o tejto časti návrhu skupiny poslancov rozhodol tak, že bod 38 čl. XIV zákona o reforme súdnictva v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 5 ústavy, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade «Ak je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a na odstránenie pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb alebo o majetkových pomeroch sudcu, môže komisia súdnej rady po ústnom vypočutí sudcu požiadať kanceláriu súdnej rady o zabezpečenie informácií o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu, ako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku. Kancelária súdnej rady zriaďuje na tento účel v rámci svojej organizačnej štruktúry organizačný útvar, ktorého zamestnanci musia disponovať platným osvedčením o bezpečnostnej previerke IV. stupňa pre stupeň utajenia „Prísne tajné“. Kancelária súdnej rady požiada o poskytnutie uvedených informácií postupom podľa osobitného predpisu. Kancelária súdnej rady po zaobstaraní informácií poskytne komisii súdnej rady zoznam bankových účtov podľa prvej vety a informácie o transakciách na týchto účtoch prevyšujúcich jednotlivo sumu 266 eur, ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, a to za obdobie predchádzajúcich 60 mesiacov, najviac však za obdobie výkonu funkcie sudcu.».

Neústavnosť tejto časti novelizačného bodu 38 čl. XIV zákona o reforme súdnictve skupina poslancov odôvodňuje predovšetkým tým, že predmetná časť § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade „má všetky znaky pravej retroaktivity...“, pričom zákaz pravej retroaktivity tvorí súčasť materiálneho jadra ústavy, ktoré je nedotknuteľné.

Podľa národnej rady a vlády v posudzovanej veci ide o nepravú retroaktivitu, ktorá je aj podľa judikatúry ústavného súdu zo závažných dôvodov všeobecného záujmu z ústavného hľadiska akceptovateľná. S argumentáciou navrhovateľov sa stotožňuje vo svojom stanovisku predseda najvyššieho správneho súdu a nad rámec ich argumentácie upozorňuje na skutočnosť, že napadnutý mechanizmus zisťovania pohybu na účtoch bude mať trvalý charakter, keďže sa bude vždy vzťahovať na každých 60 mesiacov pred podaním každého ďalšieho majetkového priznania, t. j. pôjde o „... opakované posudzovanie časti už posúdených období“. Názor o pravej retroaktivite napadnutého ustanovenia podporilo aj ZSS.

Ustanovenie § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade treba považovať za jeden z právnych nástrojov, ktorý poskytuje právna úprava komisii súdnej rady k tomu, aby v súvislosti s preverovaním úplnosti majetkových priznaní sudcov odstránila „dôvodné pochybnosti o tom, či sudca nenadobudol svoj majetok z legálnych a poctivých zdrojov“. K odstráneniu týchto pochybností by mali napomôcť informácie „... o existencii bankových účtov a o transakciách na týchto účtoch vedených na sudcu, ako aj informácií o majetku sudcu z iných evidencií majetku“. Z textu § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade vyplýva, že komisia súdnej rady môže tento právny nástroj použiť len vtedy, ak „... je to nevyhnutné pre úplné objasnenie veci a na odstránenie pochybností o neprijímaní neoprávnených platieb alebo o majetkových pomeroch sudcu“ a až „po ústnom vypočutí sudcu“.

Ústavný súd považuje petit navrhnutý skupinou poslancov smerujúci k vysloveniu neústavnosti napadnutého novelizačného bodu len v citovanej časti § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade za rozporuplný vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Z argumentácie skupiny poslancov totiž vyplýva, že považuje napadnutú právnu úpravu za protiústavnú primárne z dôvodu, že „má všetky znaky pravej retroaktivity...“. Z tejto argumentácie logicky vyplýva, že za porušujúce zákaz retroaktivity skupina poslancov považuje všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich, ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré pochádzajú z obdobia predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti novelizácie zákona o súdnej rade uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva. Atakovaná časť § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade však umožňuje poskytnúť komisii súdnej rady len informácie, ktorých pôvod je časovo limitovaný obdobím 60 mesiacov, ktoré predchádzajú nadobudnutiu účinnosti príslušnej novelizácie zákona o súdnej rade (resp. obdobím 60 mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom súdna rada využije toto svoje oprávnenie v neskoršom období), najviac však obdobím výkonu funkcie sudcu. Napadnutá dikcia zákona umožňuje skúmať „ukončené deje“ (obdobia, ohľadom ktorých sudca podal majetkové priznanie už v minulosti). Avšak, ak by ústavný súd návrhu vyhovel a napadnutý časový limit by prestal byť súčasťou § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade, zo zvyšného textu štvrtej vety § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade by bolo možné vyvodiť, že kancelária súdnej rady môže poskytnúť komisii súdnej rady všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich a informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré majú pôvod v minulosti, a to bez časového obmedzenia. Inými slovami, ak by ústavný súd vyhovel tejto časti petitu navrhnutého skupinou poslancov, viedlo by to k opačnému výsledku než k tomu, akého sa navrhovatelia svojou argumentáciou domáhajú.

Z § 45 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd je aj v konaní o súlade právnych predpisov viazaný rozsahom návrhu na začatie konania, ktorý navrhovatelia vymedzujú prostredníctvom navrhnutého petitu. Výnimka zo zásady viazanosti ústavného súdu petitom navrhnutým navrhovateľom je ustanovená v § 89 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná výnimka nie je aplikovateľná na petit navrhnutý skupinou poslancov vo vzťahu k tejto časti ich návrhu. Za týchto okolností nemohol riešiť vnútorný rozpor medzi účelom sledovaným argumentáciou navrhovateľov a nimi navrhnutým petitom inak než tak, že tejto časti ich návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Skupina poslancov zdôrazňuje, že napadnutým ustanovením zrušená možnosť odmeňovania sudcov vylučovala akúkoľvek možnosť faktického ovplyvňovania sudcu pri výkone súdnictva, a pripomína, že „Ústavný súd výslovne uviedol, že zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu, narúšajú právnu istotu, pričom z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej) garancii nezávislosti sudcov v priamej súvislosti s ich platovými pomermi (napr. PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011).“.

Vláda ako predkladateľka návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodnila tento legislatívny zásah v osobitnej časti dôvodovej správy (K čl. VII, bod 42, ptč. 271) tým, že zohľadnila „ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať vládne zoskupenie...“. Nadväzuje na túto argumentáciu aj vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov zdôrazňujúc, že „Odmeny sa dajú ľahko zneužívať, spôsobom ktorý spochybňuje ich legitimitu. Ponechanie právnej úpravy odmien by mohlo zanechať vo verejnosti pocit vnútornej korupcie a elitárstva.“. Vo svojom stanovisku argumentuje aj historickou genézou zákonnej úpravy odmien sudcov, z ktorej vyplýva, že v období od novelizácie zákona o sudcoch uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nebol inštitút sudcovských odmien súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a podčiarkuje, že odmena „predstavovala nadštandard sociálneho zabezpečenia“, pričom „zrušenie zložky funkčného platu (odmeny) s charakterom fakultatívnej dávky nemožno spájať so zásahom do materiálneho zabezpečenia sudcov“ (pozri aj bod 20.3. tohto nálezu). Obdobne obhajuje zrušenie nárokov sudcov na odmenu vo svojom stanovisku aj národná rada (pozri bod 19.3. tohto nálezu).

Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ZSS a nepriamo aj predseda najvyššieho súdu v zhode s argumentáciou skupiny poslancov zastávajú názor, že zrušenie nároku sudcov na odmenu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, predstavuje zásah „do právnej istoty sudcov“ a stráca sa motivácia sudcov pre činnosti, ktoré riadne fungovanie súdnictva podporujú. Za diskriminačný zásah do právneho postavenia sudcov a porušenie princípu právnej istoty (zahŕňajúci nielen ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, ale i trvácnosť a stabilitu právnej normy) považujú zvlášť nemožnosť priznania „jubilejnej“ odmeny, „ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou ako výnimkou vo verejnom sektore aj v hospodárskom priestore“. Dovtedajšia právna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery vyplývajúce z rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorých sa nepripúšťa odmena za rozhodovanie z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, pričom, navyše, pri priznávaní odmeny zakotvovala obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej samosprávy na rozhodovaní predsedu príslušného súdu.

Z doterajšej pomerne bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011, PL. ÚS 27/05, PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 102/2011) možno vyvodiť, že potreba zvýšenej ochrany materiálneho zabezpečenia sudcov ako dôležitej garancie sudcovskej nezávislosti sa týka platu sudcu ako nárokovateľnej odplaty za rozhodovaciu činnosť. Keďže nevyhnutná požiadavka nezávislosti sudcov dopadá na ich rozhodovaciu činnosť, odmena ako nenárokovateľná, fakultatívna zložka príjmu sudcu túto zvýšenú ochranu nepožíva.

Zásadný postoj k otázke odmeny sudcov ako takej a k otázke (ne)možnosti normatívneho zrušenia tohto inštitútu ústavný súd zaujal v náleze sp. zn. PL. ÚS 102/2011 zo 7. mája 2014 (s. 154), kde uviedol: «Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate nenárokovateľná. Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou kompatibilné“, a preto ústavný súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani nevystupuje právo, ktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu, a tak pravý test proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle relevantných statusových zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie na nadpriemernej úrovni alebo nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú prácu, sa falzifikuje už len poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne. Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny a nelegitímny.» Návrhu na vyslovenie nesúladu zrušenia odmien sudcov nebolo vyhovené.

Aj keď právna úprava odmien, ktorej ústavnosť zrušenia bola preskúmavaná v konaní sp. zn. PL. ÚS 102/2011, bola výrazne odlišná (znenie § 79 zákona o sudcoch neobsahovalo dostatočné záruky proti zneužívaniu inštitútu odmien orgánmi správy súdov), niet legitímneho dôvodu na to, aby už citované názory ústavného súdu k podstate inštitútu odmeny sudcov neboli aplikované aj na teraz posudzovanú vec. Skutočnosť, že možnosť sudcu byť odmenený nebola v „aktuálnom“ prípade zaťažená uvedeným neakceptovateľným negatívom, totiž charakter odmeny – ako nenárokovateľného (potenciálneho) plnenia, ktorého (ne)existeniu nemožno spájať (a už vôbec nie stotožňovať) s garanciami nezávislosti sudcu – nemení.

Na tomto základe ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu bodu 45 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s referenčnými normami nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 93 zákona o sudcoch v platnom znení:

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu napadnutého novelizačného bodu zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do textu zákona o sudcoch doplnený § 93 ods. 3, bol reštrikčný zásah do výplaty nemocenského sudcom odôvodnený v zásade len tým, že išlo „... o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci“.

Národná rada nesúhlasne argumentuje tým, že dosiaľ platné znenie zákona o sudcoch vo vzťahu k sudcom «možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok k nemocenskému oproti bežným poistencom), ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné, resp. nemenné...». Vláda tvrdí, že poskytovanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému sudcom bez časového obmedzenia bolo vysoko nadštandardné, a zároveň zdôrazňuje, že o zásahu do ústavného princípu nezávislosti sudcov možno uvažovať len vtedy, ak reštrikčné zásahy dosiahnu taký kvantitatívny rozmer, ktorý citeľne ohrozí štandardnú životnú úroveň sudcov, k čomu podľa vlády doplnením § 93 zákona o sudcoch o odsek 3 nedošlo.

S argumentáciou skupiny poslancov k tejto časti ich návrhu sa vo svojich stanoviskách stotožňujú predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ako aj ZSS. Podľa predsedu najvyššieho súdu reštrikčný zásah do poskytovania príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému je v rozpore s medzinárodnými dokumentmi citovanými v jeho stanovisku (pozri bod 21 tohto nálezu). Rovnako odkazom na medzinárodné dokumenty argumentuje vo svojom stanovisku aj ZSS a konštatuje, že napadnutý § 93 ods. 3 zákona o sudcoch ústavné limity reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov vyvoditeľné z týchto medzinárodných dokumentov, ako aj doterajšej judikatúry ústavného súdu nespĺňajú, keďže „... (i) ignoruje, že aj príjem v prípade choroby je súčasťou hmotného zabezpečenia sudcov a... (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou garantovanú štandardnú životnú úroveň sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho vymeriavacieho základu (za rok 2022) sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu 59 až 62 %], (iii) a to svojvoľne, t. j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu, pokiaľ ide nielen o rozsah tohto zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o jeho trvalý charakter“ (pozri bod 25.1. tohto nálezu). Obdobne predseda najvyššieho správneho súdu vyčísluje vo svojom stanovisku dopad napadnutého reštrikčného zásahu do nároku sudcu na príplatok k náhrade mzdy a príplatok k nemocenskému (podľa predloženého výpočtu môže predstavovať u jednotlivého sudcu takmer 21 000 eur ročne) a na tomto základe konštatuje, že „dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne hmotného zabezpečenia sudcov...“, ktoré je nezlučiteľné s označenými ustanoveniami ústavy.

Ústavný súd na úvod svojej argumentácie považuje za potrebné poukázať na kľúčové východiská svojej doterajšej judikatúry k hmotnému zabezpečeniu sudcov, z ktorého sa odvíjajú materiálne garancie sudcovskej nezávislosti, keďže sa touto témou zaoberal viackrát (išlo o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011 a PL. ÚS 27/2015), a to v súvislosti s reštrikčnými zásahmi zákonodarcu do platových pomerov sudcov. Judikatúra ústavného súdu sa v tejto oblasti dynamicky vyvíjala, pričom v rámci tohto vývoja viackrát došlo aj k prelamovaniu už vyslovených právnych názorov, na čo ústavný súd poukázal predovšetkým v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015. Aj preto, že účastníci konaní pred ústavným súdom vo veciach týkajúcich sa hmotného zabezpečenia sudcov v spojení s ústavnými princípmi súdnej a sudcovskej nezávislosti nezriedka účelovo skresľujú právne názory ústavného súdu a argumentujú aj judikatúrou, ktorú už ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 označil za prekonanú, ústavný súd považuje za potrebné zhrnúť jej základné východiská a na tomto základe ich aplikovať na teraz posudzovanú vec.

Posudzovaný benefit sudcov aj ústavný súd považuje za súčasť materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti, a zachovanie výšky príjmu v prípade práceneschopnosti bez časového obmedzenia je legitímnym očakávaním sudcu, u ktorého sa (až na niekoľko zákonných výnimiek) uplatňuje veľmi široká miera zákazu výkonu inej činnosti (inkompatibilita). Zásah do náhrady platu preto vníma rovnako citlivo ako zásah do samotného platu sudcu, a teda ako zásah do materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti. Na druhej strane však kriticky uvádza, že pokiaľ by časovo neobmedzené poberanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému malo byť v jednotlivom prípade zneužívané, zákonodarca môže uvažovať o zavedení inštitútu preskúmania opodstatnenosti práceneschopnosti sudcu (paralela existovala v minulej právnej úprave, keď podľa § 93 ods. 1 poslednej vety zákona o sudcoch v znení od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011 bolo možné za splnenia zákonných predpokladov vyplácanie uvedených príplatkov sudcovi zastaviť).

Na východiskách vymedzených v predchádzajúcich bodoch tohto nálezu ústavný súd posudzoval ústavnú akceptovateľnosť reštrikčných zásahov zákonodarcu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas ich dočasnej práceneschopnosti. Inšpirujúc sa prístupom uplatneným v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, posudzoval, či pre reštrikčný zásah zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom § 93 ods. 3 zákona o sudcoch boli kumulatívne splnené podmienky jeho ústavnej akceptovateľnosti, podľa ktorých išlo o zásah, ktorý:

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd rozhodol, že bod 49 čl. VIII zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do § 93 zákona o sudcoch vložený odsek 3, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu). V časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 návrhu skupiny poslancov nevyhovel, poukazujúc na dôvody už uvedené v bode 50 tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady.“. Podľa § 151zf ods. 4 zákona o sudcoch „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté.“.

V osobitnej časti dôvodovej správy (odôvodnenie k čl. VII bodu 74) k vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva sa vo vzťahu k namietaným ustanoveniam zdôrazňuje, že ide o prechodné ustanovenia, ktorých cieľom je upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu, pričom vláda ako predkladateľ tohto návrhu zákona „nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu“. Z dôvodovej správy vyplýva, že osobitný spôsob ustanovovania sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu súvisí aj s potrebou čo najskôr zabezpečiť jeho sfunkčnenie. Najvyšší správny súd ku dňu nadobudnutia účinnosti namietanej právnej úpravy nemal žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov ani predsedu súdu, a preto nebolo možné aplikovať všeobecnú právnu úpravu uplatňovanú pri obsadzovaní voľných miest sudcov na všeobecných súdoch.

Vláda vyslovuje nesúhlas s tvrdením skupiny poslancov, podľa ktorého boli uchádzači o funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu oproti uchádzačom o voľné miesta sudcov na všeobecných súdoch pozitívne diskriminovaní, keďže „z platných a účinných právnych noriem nevyplýva... povinnosť zhodných kritérií pri uchádzaní sa o funkciu sudcu okresného, krajského, najvyššieho, špecializovaného trestného, najvyššieho správneho alebo ústavného sudcu“ (k argumentácii vlády pozri aj bod 20.4. tohto nálezu). Namietané ustanovenia obhajuje vo svojom stanovisku aj národná rada, argumentujúc predovšetkým ich prechodným charakterom, ako aj ich obsolétnosťou v čase rozhodovania ústavného súdu (pozri bod 19.4. tohto nálezu). Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší správny súd mal začať vykonávať činnosť už od 1. augusta 2021, obhajuje zvolený model výberového konania aj predseda najvyššieho správneho súdu.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že napadnutým novelizačným bodom vložené ustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch tvoria súčasť siedmej časti tohto zákona označenej nadpisom „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“, pričom samotný § 151zf zákona o sudcoch je označený nadpisom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2021“. Na tomto základe možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 majú charakter prechodných ustanovení a mali časovo obmedzenú aplikovateľnosť do 31. júla 2021, čo vyplýva z dikcie § 151zf ods. 2 zákona, podľa ktorého „Voľné miesta sudcov podľa odseku 1 sa obsadzujú na základe výsledkov výberového konania, ktoré do 31. júla 2021 uskutočňuje súdna rada.“. V čase rozhodovania ústavného súdu nie sú napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch už aplikovateľné, a teda sú obsolentné.

Ústavný súd sa v zásade vie stotožniť s argumentáciou skupiny poslancov, podľa ktorej by sa dalo uvažovať o pozitívnej diskriminácii uchádzačov o voľné miesta sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu) v prípade, ak by sa nemuseli podrobiť výberovému konaniu. Nemôže však a priori súhlasiť s tvrdením navrhovateľov, že má ísť o výberové konanie uskutočnené „za rovnakých podmienok“, a už vonkoncom nie s argumentáciou, podľa ktorej „... aj čiastočne odlišný postup výberu i čiastočne odlišné zákonné kritériá preukazujú neprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy“.

Ústavný súd nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, ak sú vzhľadom na rozdielnu pôsobnosť a rozdielne úlohy okresných súdov, krajských súdov, špecializovaného trestného súdu, najvyššieho súdu, správnych súdov a najvyššieho správneho súdu ustanovené rozdielne podmienky na výberové konanie na voľné miesta sudcov na jednotlivé súdy tvoriace súčasť sústavy všeobecných a správnych súdov v Slovenskej republike. Z napadnutého ustanovenia vyplýva, že v prechodnom období (do 31. júla 2021) sa obsadzovali prvé voľné miesta sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde „na základe výsledkov výberového konania“, ktoré pozostávalo z verejného vypočutia uchádzačov v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Zohľadňujúc skutočnosť, že išlo o obsadenie prvých voľných miest sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde uplatniteľné len do začiatku činnosti tohto súdu (1. augusta 2021), ktoré bolo potrebné uskutočniť v zrýchlenom režime a, predovšetkým, zohľadňujúc a zdôrazňujúc ústavné postavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy), pred ktorým boli uchádzači o prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu verejne vypočutí, ústavný súd považuje z ústavného hľadiska § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch za akceptovateľný a konštatuje, že z týchto dôvodov nemohol zakladať porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani pozitívnu diskrimináciu uchádzačov na voľné miesta novozriadeného najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov na iných súdoch.

Rovnako ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľnú dikciu § 151zf ods. 4 zákona o sudcoch, v zmysle ktorej prebiehalo verejné vypočutie uchádzačov o prvé voľné miesta sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu, ktoré vychádzajú z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že uchádzači boli podrobení verejnému vypočutiu, možno považovať za sprísnenie výberového konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd časti návrhu skupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad novelizačného bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva vkladajúceho do zákona o sudcoch § 151zf ods. 3 a 4 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Rovnako ako námietky smerujúce proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným zásahom do výplaty ich nemocenského (časť IV.3. odôvodnenia tohto nálezu) aj táto časť návrhu skupiny poslancov pozostáva z dvoch relatívne samostatných častí.

Skupina poslancov v odôvodnení časti svojho návrhu, ktorou namieta neústavnosť zrušenia nároku prokurátorov na odmenu, poukazuje na svoju podrobnú argumentáciu k námietkam týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a uvádza dôvody, prečo možno argumentáciu týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov analogicky vzťahovať aj na prokurátorov. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na stanovisko Benátskej komisie [vyjadrené v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra, schválené 17. – 18. decembra 2010, ako aj odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva], z ktorého vyplýva, že orgány prokuratúry tvoria v širšom ponímaní súčasť súdnictva (výkonu spravodlivosti). Argumentujúc aj ústavnou úpravou prokuratúry v Slovenskej republike, skupina poslancov zdôrazňuje, že „ústava garantuje inštitucionálne autonómne postavenie prokuratúry (nie nezávislé postavenie), ako aj mocenské a funkčné oddelenie od ostatných mocí v štáte. Garancia autonómneho postavenia od ostatných orgánov štátnej moci, výlučné ústavné zakotvenie o ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu, čo preukazuje (aj podľa ústavného súdu), že miesto prokuratúry v kontrolnom systéme právneho štátu je nezastupiteľné...“, čo „... odôvodňuje obsahovo zhodnú (analogickú) úpravu v oblasti materiálneho zabezpečenia autonómnej činnosti prokurátorov, ako sa vyžaduje pri materiálnom zabezpečení nezávislosti sudcov“.

Výhrady k argumentácii skupiny poslancov v časti týkajúcej sa zrušenia nárokov prokurátorov na odmeny sú vyjadrené predovšetkým v stanovisku národnej rady, v ktorom sa uvádza: «Ústava v čl. 151 odkazuje úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom rozsahu na zákon, a to vrátane ich materiálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie sú zakotvené žiadne zásady, ktoré by zákonodarca mal v tomto smere rešpektovať. Ak by sme si osvojili argumentáciu navrhovateľa, ohľadne porovnateľného postavenia a úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre organizácie verejnej moci, len pripomíname, že nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme vyvodzovať aj právo na ich „materiálnu nezávislosť“, je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie navrhovateľa o protiústavnosti napadnutých ustanovení základnú oporu v texte ústavy. Aj z uvedeného dôvodu je možné plne uplatniť argumentáciu v bode 3 tohto vyjadrenia ohľadne materiálneho zabezpečenia sudcov.» Vláda sa s tvrdením skupiny poslancov o neústavnosti zrušenia nárokov prokurátorov na odmeny tiež nestotožňuje, ale svoje výhrady obmedzuje len poukazom na svoju argumentáciu k časti návrhu navrhovateľov týkajúcej sa zrušenia nároku sudcov na odmenu.

Predseda najvyššieho správneho súdu vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu skupiny poslancov len stručne poznamenáva, že k nemu zaujíma obdobné stanovisko ako k námietkam týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty ich nemocenského, t. j. vo svojej podstate sa stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku k zrušeniu nároku prokurátorov na odmenu okrem iného zdôrazňuje, že v zákonom o reforme súdnictva zrušenej časti zákona o prokurátoroch boli „jasne a novým spôsobom vymedzené dôvody a mechanizmy rozhodovania o odmenách ako zložke platu prokurátorov... O priznaní odmeny síce rozhodoval generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo vedúci služobného úradu (krajský prokurátor), avšak len po predchádzajúcom vyjadrení príslušnej prokurátorskej rady, čím sa zabraňovalo svojvoľnému a subjektívnemu priznávaniu odmien prokurátorom.“.

Ústavný súd akceptuje právne postavenie orgánov prokuratúry a prokurátorov v právnom poriadku Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého je im zvlášť v trestnej oblasti zverená pôsobnosť a úlohy, ktoré sú porovnateľné s ústavou garantovaným postavením súdov a sudcov. Obdobne ako navrhovatelia, a berúc na zreteľ najmä argumentáciu v stanovisku generálneho prokurátora, na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje na postoj Benátskej komisie k tejto otázke vyjadrený v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra, schválenej 17. – 18. decembra 2010, a tiež na odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva.

K výhrade národnej rady, podľa ktorej nemožno porovnávať postavenie prokurátorov s postavením sudcov vzhľadom na skutočnosť, že princíp nezávislosti súdnictva je vyjadrený priamo v ústave, zatiaľ čo „pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje...“, ústavný súd zdôrazňuje, že význam postavenia prokuratúry v štruktúre orgánov verejnej moci v Slovenskej republike zvýraznil samotný ústavodarca tým, že (na rozdiel od celého radu iných štátov) sústavu orgánov prokuratúry konštitucionalizoval, t. j. upravil priamo v ústave, a priznal im postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany, obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), pričom aspoň rámcovo vymedzil v čl. 149 ústavy jej pôsobnosť, ktorá sa neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu, ale, naopak, primárne na ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z uvedených východísk vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, ktoré predurčuje aj potrebu zabezpečiť osobitné postavenie prokurátorov ako kľúčovej personálnej zložky orgánov prokuratúry. V zhode s argumentáciou obsiahnutou v stanovisku generálneho prokurátora k tzv. funkčnej autonómii prokuratúry ústavný súd konštatuje, že z už spomínaných medzinárodných dokumentov vyplýva, že „prokuratúra sa svojím významom a postavením približuje k súdnictvu. Európske inštitúcie prijímajú rôzne právne nástroje, ktorých cieľom je v demokratických právnych štátoch vytvárať záruky aj pre nezávislosť a nestrannosť prokuratúry a prokurátorov.“.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zaoberal právnym postavením prokuratúry. Išlo najmä o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 a sp. zn. PL. ÚS 105/2011 a v ostatnom období najmä konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 25/2020 a tiež pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022. V posudzovanej veci nepovažuje za potrebné bližšie analyzovať právne názory vyslovené v týchto konaniach, len na ne odkázať a podčiarknuť, že „Prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a svoju nezastupiteľnú funkciu. Túto funkciu s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže plniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť...“ (bod 73 nálezu sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. septembra 2020).

Nad rámec tejto argumentácie ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na štandardne uplatňovaný prístup zákonodarcu k zákonnej úprave odmeňovania a v širšom kontexte aj hmotného zabezpečovania prokurátorov, ktoré bolo a je dlhodobo a konštantne založené na obdobných zásadách a ak už nie na zhodnej, tak porovnateľnej právnej úprave odmeňovania sudcov a ich sociálneho zabezpečenia [porovnaj najmä siedmu a ôsmu hlavu zákona o sudcoch (§ 65 až § 102) s ôsmou a deviatou hlavou zákona o prokurátoroch (§ 92 až § 146)].

Vychádzajúc z už uvedených (komparatívnych) úvah o postavení sudcov a prokurátorov, ústavný súd konštatuje, že závery k otázke ústavnej udržateľnosti zrušenia odmien sudcov, ktoré uviedol v bodoch 61 až 63 tohto nálezu, uplatňuje aj vo vzťahu k odmenám prokurátorov. Podobne ako u sudcu ani u prokurátora odmena nepredstavuje obligatórny inštrument, ktorý by plnil úlohu záruky riadneho výkonu jeho funkcie. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Druhá časť návrhu skupiny poslancov smerujúca proti zákonu o prokurátoroch v znení po novelizácii uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva sa týka reštrikčných zásahov do výplaty nemocenského, ku ktorým došlo doplnením odseku 4 do pôvodného textu § 131 zákona o prokurátoroch. Po napadnutej novelizácii patrí príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti najdlhšie po dobu 60 dní. Skupina poslancov aj túto časť svojho návrhu odôvodňuje odkazom na svoju argumentáciu k reštrikčnému zásahu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému v čase dočasnej práceneschopnosti, ktorú dopĺňa argumentáciou týkajúcou sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré jej garantuje autonómne postavenie v štruktúre ústavných orgánov a predurčuje hmotné zabezpečenie prokurátorov porovnateľné s hmotným zabezpečením sudcov.

Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému vyjadrujú vo svojich stanoviskách národná rada i vláda, pričom v tejto súvislosti v zásade len odkazujú na svoju argumentáciu, v ktorej formulujú svoje výhrady k tvrdeniu skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nárokov sudcov súvisiacich s výplatou ich nemocenského. Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu sa s argumentáciou skupiny poslancov týkajúcou sa tejto časti ich návrhu stotožňuje, poukazujúc na svoj negatívny postoj k reštrikčným zásahom do nárokov sudcov na výplatu ich nemocenského. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku zdôrazňuje, že na limitovanie príplatku prokurátorov k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému neexistuje „legitímny a racionálny dôvod a neobstojí ani v ústavnom teste princípu proporcionality, a to so zreteľom, že je vyjadrením osobitnej úrovne sociálneho zabezpečenia danej náročnosťou plnenia povinností a úloh prokurátorov...“. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú.

Vychádzajúc z právnych názorov týkajúcich sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré predurčuje aj právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia (pozri predovšetkým body 86 až 89 tohto nálezu) a skutočnosti, že napadnutý reštrikčný zásah je rovnaký ako napadnutý reštrikčný zásah do obdobného nároku sudcu, ústavný súd považoval za potrebné preskúmať ústavnú akceptovateľnosť § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch na základe rovnakých kritérií ako reštrikčný zásah do sociálneho zabezpečenia sudcov, t. j. či boli pre tento reštrikčný zásah kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:

Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do nárokov sudcov nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodňovaný zlou ekonomickou situáciou štátu. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva je odôvodnený len poukazom na odôvodnenie tej časti vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva, ktorou došlo k rovnakému reštrikčnému zásahu do sociálneho zabezpečenia sudcov. Ústavný súd zároveň konštatuje, že kvantitatívne dopady reštrikčného zásahu do sociálneho zabezpečenia prokurátorov (obdobne ako u sudcov) sa môžu citeľne dotknúť štandardnej životnej úrovne konkrétneho prokurátora, ktorý je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný, a teda odkázaný na nároky z nemocenského poistenia.

Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch vyplýva, že je v ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov prokurátorov vyplývajúcich z ich nemocenského poistenia.

Ad c) Z už uvedeného vyplýva, že zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah do hmotného zabezpečenia prokurátorov v zásade nijako neodôvodnil a nevzal na zreteľ ani autonómne ústavné postavenie a úlohy prokuratúry (čl. 149 ústavy), ktoré významne predurčuje postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia. Z uvedených dôvodov sú podľa názoru ústavného súdu v tomto reštrikčnom zásahu zákonodarcu obsiahnuté prvky svojvôle, čo v spojení so zásahom do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prokurátorov, že ich nárok na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému bude zachovaný v pôvodnom rozsahu, zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutý novelizačný bod zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do § 131 zákona o prokurátoroch doplnený odsek 4, nie je v súlade s princípmi vyvoditeľnými s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že bod 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu). Naopak, nenašiel dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutým reštrikčným zásahom do sociálneho zabezpečenia prokurátorov dochádza aj k ich diskriminácii, a preto vo vzťahu k jeho namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy návrhu skupiny poslancov nevyhovel. Takisto v napadnutom ustanovení nevzhliadol nesúlad s navrhovateľmi uvedenou referenčnou normou čl. 149 ústavy, keďže uvedená norma vymedzuje základnú úlohu prokuratúry, nie však jej postavenie (bod 4 výroku tohto nálezu).