V daňovej aplikačnej praxi sa často pri odpočte DPH posudzuje otázka rozloženia dôkazného bremena medzi kontrolovaného odberateľa a daňový úrad, preto autor v tomto príspevku pre študijné účely tento prípad stručne zovšeobecní aj s odkazom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ (SDEÚ) a nadväzne Najvyššieho súdu SR (NS SR). Pritom súdy prezentujú ustálený právny názor, že výklad SDEÚ je záväzný pre slovenské daňové orgány aj správne súdy.
Vecne ide o taký prípad, keď daňový úrad zistí rôzne nedostatky na jednom alebo viacerých predošlých stupňoch obchodu (napr. dodávateľ alebo jeho subdodávatelia sú nekontaktní, nepriznali DPH, nepredložili účtovníctvo, pôvod tovaru je neznámy, nemali materiálne a personálne predpoklady na plnenie). Následne daňový úrad za základe týchto a podobných pochybností uzavrie, že plnenie nedodal dodávateľ uvedený na faktúre, preto mu nevznikla daňová povinnosť na výstupe podľa § 19 zákona o DPH, a zrkadlovo kontrolovanému odberateľovi nevznikol nárok na odpočet dane na vstupe podľa § 49 ods. 2 písm. a) a tiež § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Skutkový stav z pohľadu kontrolovaného odberateľa je taký, …